Žula

Granit alebo žula je felzická hlbinná vyvretá hornina, ktorej podstatnými minerálnymi súčasťami sú draselný živec, plagioklas, kremeň a biotit. Súhrnný názov pre granit a jemu podobné horniny (granodiorit a kremitý diorit) je granitoid. Granitoidy od seba nemožno bez znalosti minerálneho zloženia voľným okom presne odlíšiť.

Termín granit (žula) sa v praxi často používa v širšom zmysle na označenie všetkých hlbinných kremenno-živcových hornín, správne by sa však tieto horniny mali označovať granitoidy, resp. granitoidné či granitické horniny. V kamenárskej praxi sú týmto termínom označené viaceré magmatické a metamorfované horniny.

Názov pochádza z latinského slova grannum, čo znamená zrno, teda termín používaný na označenie zrnitých, kryštalických hornín. V literatúre ho po prvý krát použil A. Cesalpinus v roku 1596.

Zloženie žuly

Farba horniny je zvyčajne svetlá (biela, sivá) s odtieňmi zelenkastej, ružovej, alebo modrej, ale, ak je prítomné väčšie množstvo tmavo sfarbených minerálov, môže byť aj tmavá. Minerály v granitoch sú väčšinou dobre vykryštalizované, niekedy sa vyskytujú aj výrastlice - daná hornina sa volá granitový porfýr. Štruktúra hornín je hrubozrnná, čo znamná, že drobné minerály sú viditeľné i voľným okom. Textúra je neusporiadaná, draselné živce často tvoria plne vyvinuté výrastlice, zatiaľ čo kremeň, ktorý kryštalizoval naposledy vypĺňa priestory medzi ostatnými minerálmi. Granity sú relatívne pevné a tvrdé, často sa využívajú ako stavebný, prípadne, vďaka svojej odolnosti voči zvetrávaniu aj ako obkladový a dekoračný kameň. Hustota je stanovená v rozpätí 2,60 až 2,85 kg.dm^-3.

Minerálne zloženie

Granity pozostávajú z kremeňa, K-živcov (ortoklasu a mikroklínu) plagioklasov, muskovitu a biotitu. Tieto minerály tvoria viac ako 90 % zloženia horniny. Podľa zvýšeného obsahu sľúd môžeme ich možno označovať ako muskovitické alebo biotitické granity. Ako akcesorické sa pridávajú amfiboly, magnetit, turmalín, titanit, monazit, zirkón a apatit. Sekundárnymi premenami môže v granite vznikať chlorit, epidot, sericit a kaolinit.

Na klasifikáciu granitov, keďže väčšinou majú dobre viditeľné zrná, sa používa QAPF diagram, konkrétne jeho vrchná, QAP časť. Podľa moderných petrologických koncepcií granity obsahujú obidva plagioklasy aj ortoklas, ktorý však prevažuje. Ak granit obsahuje obidve sľudy (biotit aj muskovit), nazýva sa dvojsľudový granit. Takéto granity majú vysoký obsah draslíka a sú typické pre S, alebo A granitovú sériu.

Vulkanické ekvivalenty granitov sa nazývajú ryolity. Žilné ekvivalenty: granitový porfýr, pegmatit a aplit, ktoré môžu obklopovať granitové masívy. V súvislosťou s žulami a ortorulami sa niekedy používal termín žulorula. Jedná sa o horniny granitového zloženia bez ohľadu na spôsob vzniku, ktoré majú paralelnú textúru. Takáto hornina vzniká pôsobením orientovaného tlaku pri kryštalizácii magmy. Nemožno v nej však pozorovať charakteristické metamorfné paragenézy.

 Vznik žuly

Granit je hlbinná vyvretá hornina. Je ním tvorená väčšia časť kontinentálnej kôry, hrúbka granitovej vrstvy je od 1,5 až do 50 km. Spôsob výstupu a umiestnenia veľkých objemov granitu do vrchných častí kontinentálnej kôry je dodnes predmetom diskusií geológov. Procesy vzniku granitoidnej magmy, ktoré prebiehajú vo veľkých hĺbkach, nie je možné sledovať, v dôsledku extrémnych teplotno-tlakových podmienok ako aj faktoru času ich tuhnutia, ktoré môže trvať milióny rokov. Všeobecne sa usudzuje, že granitoidná magma tuhne v hĺbkach okolo 10 - 20 km, príliš hlboko na to aby boli tieto procesy prístupné pozorovaniam vedcov. Medzi odborníkmi dlho prebiehal spor, či granitoidy vznikajú štiepením bázickej magmy z hlbších častí kôry a plášťa, alebo na ich vznik má vplyv i extrémna metamorfóza a anatexia, pri ktorej dochádza až k taveniu existujúcich granulitov, prípadne amfibolitov a rúl. Významným faktom je i to, že chemické zloženie žúl a na povrchu najčastejších hornín - ílov, drôb, fylitov, svorov a rúl je takmer totožné. Pri laboratórnych pokusoch bolo preukázané, že pri teplote 650 - 800 °C a tlaku oklolo 200 MPa, sa začínajú taviť a meniť na horninu podobnú žule. Prechodnou horninou v tomto rade sú migmatity.

 Druhy žuly

Z mineralogického hľadiska možno granity deliť na tieto typy:

·         alkalické granity, bohaté na kremeň, s výrazným obsahom Na-živcov (anortoklasu alebo albitu)

·         vápenato-alkalické granity, najbežnejšie granity s obsahom sodno-vápenatých živcov (plagioklasov) aj alkalických ortoklasov, môže mať rôznu farbu

·         monzonitické granity, v ktorých je zastúpenie anortoklasu a plagioklasu približne na rovnakej úrovni, čím sú blízke granodioritu

Podľa obsahu mafických minerálov možno rozdeliť žuly na leukokratné (pod 5 %) alebo melanokratné (nad 20 %).

 Výskyt žuly

Granit tvorí významné masy vrchnej časti pevninskej zemskej kôry. Jeho intruzívne telesá môžu mať rozmanitý tvar. Môže tvoriť oválne komplexy, rozsiahle plutóny alebo batolity - obrovské intruzívne telesá, často s rozlohou 100 - 1000 km². Niekedy sa vyskytujú aj ako žilky (jemnozrnné sa nazývajú aplity, hrubozrnné pegmatity). Väčšina granitov sa vytvorila už v prekambriu. Medzi najstaršie typy granitov patria tzv. charnockity, ktoré majú prímes hypersténu (pyroxénu).